Na archeologické nálezy môžeme naraziť úplne kdekoľvek, najmä v krajine po miléniá intenzívne využívanej ľuďmi ako je tá naša. Tradične sa archeologické náleziská spájajú s úrodnými nížinami, prípadne nejakým opevneným bodom na vrchu blízkeho kopca. Už sme písali o nálezoch v riekach, ale ani vysoké hory neboli pre pravekého, či stredovekého človeku také cudzie, vzdialené a strašidelné ako by si dnešný človek pod vplyvom Dobšinského rozprávok mohol myslieť.
V jesenné pondelkové ráno zazvonil na KPÚ v Banskej Bystrici telefón. Mužský hlas naliehavo oznámil, že s manželkou cez víkend objavili v horách niečo zvláštne a podľa nich ide o archeológiu. Mohlo by ísť o bronzovú sponu. Úradní archeológovia si s volajúcim dohodli stretnutie na parkovisku na kraji mesta. Ďalej sú už len hory. Kúsok nad miestom stretnutia sa týči praveké hradisko z doby železnej, pod ním v svahu je jaskyňa, kam sa uchyľovali so svojimi stádami eneolitickí pastieri. Vedľajšia jaskyňa zase bola svedkom krvavých ľudožrútskych rituálov germánskych kmeňov obdobia sťahovania národov. Kúsok poniže fungoval zase stredoveký lom na vápenec. Archeológovia cestou na stretnutie hádali, s ktorou z lokalít by mohol nález súvisieť. Na parkovisku ich už čakal muž so psom. Z kufra svojho auta vybral krabičku, v ktorej bol nález. Na prvý pohľad išlo o bronzovú sponu. Spona mala jednoduchý elegantný dizajn, z ktorého už dýchal nastupujúci módny trend ranej keltskej kultúry, ktorej klasická fáza sa vďaka svojej umeleckej kvalite stala inšpiráciou pre vizuál elfov v známej trilógii Pán prsteňov v spracovaní Petera Jacksona. V archeologickej terminológii to bola spona typu Certosa, ktorá sa datuje do obdobia začiatku doby laténskej (stupeň LtA). Ďalšia vec, ktorá bola na spone zaujímavá bola jej nadrozmerná veľkosť pre dané obdobie. Slúžila buď na spínanie ťažkého kusu odevu, alebo sa jej nositeľ chcel ukázať svoju prestíž. Ľudská ješitnosť je stará ako ľudstvo samé.
Keď si archeológovia prezreli sponu vybral muž ešte jeden predmet. Údajne bol pri spone, ale nezdal sa mu príliš starý ani zaujímavý. Opak bol pravdou. Bola to železná sekera s tuľajkou. Najstarší typ železných sekier. Tvarovo vychádzala zo sekier, aké sa odlievali ešte v dobe bronzovej z bronzu. Časovo nález sedel so sponou.
Archeológovia boli zvedaví odkiaľ artefakty pochádzajú. Muž ich vyzval, aby nasadli do auta, že ich zavedie na miesto nálezu. Sám sadol do auta a zamieril smerom do hôr. Obe autá zastali na začiatku lesnej zvážnice. Ďalej už pôjdu pešky. Lesná cesta ich viedla po vrstevnici. Po chvíli vyšli z lesa na pasienky. Otvoril sa im výhľad na kotlinu s krajským mestom na jej severnom okraji. Muž ukázal na miesto na okraji lúky. Tu sa nachádzalo miesto nálezu. Muž tu s manželkou zbieral bedle, keď zbadali niečo neprirodzene zelené trčať zo zeme. Celý okraj lúky tu bol rozhrabaný od diviakov alebo jazveca, možno i medveďa. Na dne jamiek boli ešte zvyšky osích hniezd a mravenísk. Neskoré ročné obdobie, kedy sa zelená pastva i bobule s prírode míňajú, prinútilo zvieratá uchýliť sa k inému zdroju potravy. Miesto nebolo doteraz evidované ako nálezisko. Označený priestor si archeológovia nafotili a zamerali GPSkom. Mali však obavy, či manželia nenašli predmety pomocou detektoru kovov. To je u nás nelegálne a okrem toho, že by stratili nárok na nálezné v hodnote plnej historickej hodnoty artefaktu, mohli by mať aj problém so zákonom. Cestou k autu archeológovia kládli mužovi rôzne otázky, aby sa uistili, či hovorí pravdu. Jeho príbeh však sedel. Keď sa pri autách s mužom rozišli, archeológovia rozmýšľali nad tým, či boli na skutočnom mieste nálezu. V údolí poniže sa pred pár rokmi našla osada púchovskej kultúry, aj na hradisku na vedľajšom kopci sídlili jej nositelia. Čo ak to nie je skutočné miesto nálezu. Žiaľ manželia našli nález cez víkend a preto sa priamo z miesta nálezu nevedeli dovolať na krajský pamiatkový úrad. Preto sa rozhodli nález vyzdvihnúť a nahlásiť v pondelok. Nebol to úplne ideálny postup. Cez víkend by zrejme nepochodili ani ohlásením prostredníctvom obce. Možno keby zavolali políciu. Našťastie muž tvrdil, že majú fotografie nálezu, keď bol ešte v zemi. To by bol veľmi cenný doklad nielen o tom, že nálezy boli skutočne na označenom mieste, ale aj o tom ako boli uložené. Na druhý deň sa archeológovia vrátili na miesto s výstrojom. Okolie nálezu prešli detektorom kovov, či sa tu nenachádzajú ďalšie kovové nálezy. Žiaľ nepodarilo sa už nájsť žiadne. Detektor síce viackrát signalizoval kovový predmet, ale všetko boli len postrácané súčiastky zo strojov a náradie lesných robotníkov. Bola to dobrá správa. Keďže všetky predmety boli v pôvodnom mieste straty bez narušeného pôdneho krytu. Muž vravel pravdu s detektorom nehľadali. Následne archeológovia vytýčili malú sondu okolo miesta nálezu. Cieľom bolo zistiť súvislosti, v akých sa nachádzali predmety, ako aj či sa tu nenachádzajú ďalšie nálezy. V sonde sa však nepodarilo zistiť veľa. Nálezy sa nachádzali vo vrstve eróznych naplavenín. Nebola tu žiadna sídlisková jama ani ľudské ostatky, ktoré by naznačovali sídlisko alebo pohrebisko. Okrajom sondy prechádzala zasypaná stará vymytá koľaj cesty. Archeológovia situáciu v sonde zadokumentovali a zasypali.
Hlodali v nich myšlienky. Prečo tu boli tie predmety? Čo znamenajú. Čo sa tu v dávnej minulosti udialo? Na prvý pohľad sa zdalo, že nálezy by mohli byť v koľaji starej cesty. No bez znalosti presnej polohy nálezov to nebolo isté. Kým neprišli fotografie z času nálezu archeológovia vytvorili 3D model vykopanej sondy. Z neho vytvorili fotogram, ktorý zgeoreferencovali a preložili georeferencovanou kolmou fotografiou miesta nálezu z dňa prvej obhliadky a netrpezlivo čakali na e-mail s fotografiami z dňa nálezu. Tie čoskoro dorazili. Zavládlo napätie. Čo povedia? Boli nálezy naozaj na tom mieste, ktoré ukázal muž? Bude možné z amatérskych fotografií rekonštruovať nálezovú situáciu? Po otvorení e-mailu sa ukázali dve veci. Nálezy boli odfotené aj čiastočne v zemi. Okolie nálezov súhlasilo s okolím označeného miesta. Miesto nálezu bolo skutočné. Žiaľ fotografia nebola urobená kolmo na terén, nemala mierku. Presnosť pri spracovaní náložky z tejto fotografie nebude z ďaleka ideálna. Aby sa dala rekonštruovať poloha nálezov v preskúmanej sonde je však nutné mať, čo najlepšie podklady. Upraviť fotografiu do mierky sa aspoň podarilo porovnaním s fotografiou spony nafotenej s mierkou. Následne bola fotografia zreferencovaná na základe spoločných znakov s fotografiou z prvej obhliadky. Tak sa podarilo vytvoriť najpravdepodobnejšiu prvotnú polohu nálezov voči sonde.
Nálezy neboli uložené v koľaji cesty. Nachádzali sa vedľa v zosunutej pôde. Boli tam však zakopané? Alebo sa sem dostali pri zosuve pôdy pri nejakej veľkej búrke? A ak, odkiaľ potom? Archeológovia prezreli aj LiDAR teda laserový sken reliéfu okolitého terénu. Ale nič nenaznačovalo, že by sa tu nachádzala stopa po zarovnanom teréne ako pozostatok nejakého pravekého zrubu, ktorý by ukazoval trebárs na praveký salaš. Skladba nálezov by mohla poukazovať na pastiera doby železnej, ktorý pásol svoje stáda na holi. Horské pastierstvo je jav, ktorý je najneskôr od staršej doby železnej doložený vo väčšine európskych pohorí. Sekerku ako univerzálny nástroj a zbraň, nosili pravekí pastieri zrejme rovnako bežne ako ich neskorší nástupcovia valašku. Veľká spona mohla spínať akúsi predchodkyňu šuby, či kabanice. Prečo sa však tieto dva predmety našli mimo salaša, hradiska či osady? Keby ich niekto stratil neboli by tak blízko pri sebe. Podobne ani pri zosuve pôdy by zrejme neskončili jediné dva nálezy v celom okolí tak tesne vedľa seba. Bola by to veľká náhoda. Poukazuje to skôr na zámerné uloženie. Boli tieto predmety dostatočne cenné v danej dobe na to, aby si ich niekto uložil ako poklad? Alebo je to všetko inak a predmety uložili blízky nebohému na miesto jeho skonu, či posledného odpočinku? Doba laténska v horskej oblasti je z tohto pohľadu veľmi záhadná pretože zatiaľ nie sú žiadne doklady o tom, ako boli ľudia pochovávaní. Čo sa s nimi stalo po smrti? Nemáme žiadne hroby. Je možné, že telá uložili na miesta, kde sa o ne postarala divá zver, alebo rozptýlili ich popol. Kdesi v mieste tohto posledného obradu uložili predmety, ktoré v živote najviac potrebovali? Archeológovia na to zatiaľ neprišli. Nové vedecké metódy však prinášajú možnosti aj v tomto ohľade. Rôzne chemické alebo DNA analýzy by pri vhodných podmienkach mohli povedať viac. Pôda uložená v tuľajke sekery bola opatrne, aby sa nekontaminovala, vybratá. Zotletý zvyšok poriska sa v nej žiaľ nenašiel. Ak by aj sa zachoval zrejme by jeho rádiouhlíkové datovanie neprinieslo bližšie dáta. Obdobie staršej a mladšej doby železnej sa nedá presnejšie touto metódou rozlíšiť. Ak by bol však uhlík dostatočne veľký na určenie dreviny, mohol by niečo povedať o tom z akého prírodného prostredia pochádzala pravdepodobne sekera. Zaujímavé by bolo ak by drevo poriska sekery pochádzalo zo stromu rastúceho typicky v inom krajinnom type z akého pochádza nález. Bola by to ďalší kúsok do skladačky obrazu mobility pravekého obyvateľstva hôr. Archeológovia napriek tomu vzorku odložili. Ak bola sekera položená pri mŕtvom tele je tu síce malá, ale teoretická šanca, že sa v budúcnosti podarí získať z pôdnej vzorky DNA. Ich kolegovia na západe už s touto metódou majú prvé skúsenosti.
Text: Martin Miňo, KPÚ Banská Bystrica
