Ako v básni na prelome rokov, keď v novoročnú noc zvonia zvony, ponáhľa sa pútnik – snílko s vetrom zvona, s vetrom búrky po chvejúcej sa zemi…Veľký košický zvon Urban, znejúci v Urbanovej veži ako kedysi na pamiatku víťazstva nad morovou epidémiou, odzváňa nám smutnokrásne i ďakujúco na záver starého roka, vyzváňa s krehkou nádejou na začiatok nového. Ožívajú spomienky, príbehy, sny, blízki ľudia, tváre známe i neznáme. Hlas jeho úderov dvíha pohľad pútnika nahor, a tam sa stretáva s pohľadom tváre muža s vavrínovým vencom, zobrazeného medzi ostatnými v omietke na fasáde veže, nápadne, či skôr zdiaľky nenápadne sa ponášajúceho možno aj na oslavovaného talianskeho básnika Dante Alighieriho. Ožíva tak aj spomienka, ako pápež František v septembri tiež prechádzal okolo našej Urbanovej veže, a zvonili majestátne zvony. Ten istý pápež, ktorý Dantemu venoval v jeho výročnom roku svoj inšpirujúci list, upriamujúc aj naše vnímanie na spoločné putovanie očistcom i rajom v Božskej komédii. Sprítomňuje sa nám tu preto veľmi symbolicky aj dnešný - „košicko – danteovský“ omietkovo - pamiatkarský príbeh pre Vás, už na počiatku Roku Pána 2022…
